Prvé úsmevy, spoznávanie sa. Potom neskôr prišli prve nesmelé dotyky, bozky,nežné láskanie. Stali sa z nich milenci a ich vzťah sa menil v niečo neskutočne krásne. Obaja sa báli uveriť že to nieje sen, že všetko čo prežívajú, každý dotyk, úsmev, pohladenie, každá drobnosť, je skutočnosť. Obaja boli veľmi šťastní. Tu by sa mohol tento príbek končiť a bol by to happy end. Však život je o inom a tento príbeh pokračovanie mal. Prišla svadba, deti, povinnosti a láska?, tá ostala kdesi v pozadí. Prvé nedorozumenia, prvé škaredé pohľady, prvé hádky, plač. Bohužiaľ stále tento príbeh nekončí......Obaja sa tešili z každej chvíle, ktorú prežijú bez toho druhého, ona doma s deťmi a on?, asi s kamarátmi a svojími záľubami. Ona sa uzavrela do seba a on začal žiarliť. Ona sa cítila ponížená a on nectený. Obaja začali hľadať cesty úniku a potom prišla tá najväčšia kríza, tá posledná. Ona to vycítila skôr a snažila sa pre záchranu rodiny niečo spraviť. Ostala nepochopená, ale opäť sa postavila na nohy a skúšala to znovu. Zas a zas, pokaždé s neúspešným koncom. Nakoniec sa úplne uzavrela a povedala si, že stačilo. Vtedy on zistil, že treba niečo robiť, aj jeho pokusy boli nepochopené, ale hlavne už nechcené. Pre ňu to už bolo všetko uzavreté, pre ňu už bolo neskoro. A tak vzniklo opäť jedno rozbité manželstvo....A ja sa pýtam : "Kde ostala láska, prvé sladké bozky, nesmelé dotyky, vzajomné nežnosti a krásne drobnosti z ktorých sa skladá život? Kde je porozumenie, tolerancia, láska, ale hlavne dôvera? Prečo podliehame každodennému stereotypu, prečo nosíme domov stres z práce? Prečo si neskrášlime ten ťažký život niečím pekným? Stačí snáď povedať jeden druhému, ako sa ľúbime, ako je jeden pre druhého veľmi dôležitý." Nesediet večer doma u bedni, ísť sa preisť aj keď sme unavení, ísť do kina i keď je vstupné drahé, záisť občas do spoločnosti, zatancovať si, byť proste jeden pre druhého tak, ako na začiatku. Je to len a len na tých dvoch ako si tu svoju lásku zachovajú až do staroby. Aké to asi môže byť krásne keď si dvaja ľudia, ktorí spolu prežili život, vedia aj v neskorom veku prejaviť úctu, nežnosti.Aké je to nádherné, keď sa dvaja starší ľudia vedú za ruky a zamilovane na seba hľadia....Viete co? Ja im tíško závidím a tisnú sa mi slzy do očí. Pýtam sa sama seba . " PREČO ???
