Už som nepremýšľala nad tým, či majú lekári pravdu, už som začínala riešiť existenčné problémy. Aby mali deti čo jesť kým tu nebudem...a vrátim sa? Kedy ma prídu pozrieť do nemocnice....ak sa všetko dobre skončí. No v hlave som mala úplny zmätok, modlila som sa k Bohu aby viedol ruky operatéra, aby stál pri mne, aby mi dal dobrého anesteziológa. Ani teraz neviem koľko prosieb som mala, ale jedna bola hlavná. Bože daj aby som sa vrátila späť domov k deťom, aby z nich neboli polosiroty. Hanbila som sa za také myšlienky a nechcela som o nich nikomu vravieť. Bolo mi ťažko, lebo som vlastne netušila, čo taký zásah do organizmu prinesie a aký bude nález.
Prišiel deň D..alebo deň O ako operácia......brali ma ako prvú, ani som si to celé nestihla uvedomiť. Až keď som ležala na operačnom stole a behala okolo mňa teta anesteziologička, tak až vtedy , hoci som sa veľmi snažila, mi začali stekať po tvari slzičky. Videla som svoje deti a uvedomovala som si, že to čo som pre ne doposiaľ spravila, možno bolo to posledné, že možno už nikdy nebudem mať možnosť im povedať, ako veľmi ich ľúbim, aké sú pre mňa dôležité, čo pre mňa znamenajú. Už som nemohla nič, iba tíško nechať stekať slzičky po tvári. Bože, prosím.........
Otvorila som oči a uvedomila som si, že vidím svoje prsty, nechty. Moje prvé myšlienky patrili Bohu, ďakovala som mu, že som späť a že môžem ešte veľa krát povedať svojim deťom, že ich milujem a že sú pre mňa veľmi dôležité. Postupne som bojovala s bolesťami a snažila som sa čím skor dostať domov. Podarilo sa. Po šiestich dňoch po operácii prišiel prepúšťací deň.
Táto skúsenosť ma naučila dve veci. Po prvé: nenaháňať sa v živote za nepodstatnými vecami, lebo potom už nemusím žiť tie dôležité veci. Po druhé: ak chcem povedať niekomu 10x za deň , že ho milujem tak to poviem......nikdy nemôžem vedieť, kedy to vravím na posledy. Ak chcem pohladiť, tak to musím spraviť hneď, lebo o sekundu môžem o túto možnosť prísť. A hlavne chcem strážiť svoje slová, aby nezraňovali, lebo nemusím mať čas na to, aby som zranenie odčinila, alebo aspoň zmiernila.
Ďakujem Bože za túto skúsenosť, ktorou si mi pripomenul, aké sú priority života. Dnes využívam každú možnú chvíľu na rozhovory s deťmi, na pohladenie, na vzťahy. Môj veľký syn mi povedal: fakt som sa bál, mami, uvedomil som si, že sa už nemusíš vrátiť. Som späť a moje výsledky sú negatívne, takže ešte budem mať snáď nespočetne veľa možností vravieť vám ako vás ľúbim.