Úsmev ako zbraň :-)

Som človek veselej povahy a mám veľmi rada, keď sa ľudia smejú, som smutná ak vidím, že je niekto smutný, vtedy mám veľkú potrebu ho rozveseliť i keď to nieje vždy vhodné. Mala som však obdobie vo svojom živote, kedy sa môj úsmev akosi vytratil. Zistila som to v autobuse keď som cestovala domov. Pozrela som sa von oknom a tam, v okne som zbadala odraz smutnej tváre, bola mi nejaká cudzia a ja som mala silnú potrebu ju rozveseliť. Vtedy som si však uvedomila, že je to moja tvár, ktorá vyzerala o pár rokov staršia. Celý svet bol vtedy šedivý, nezaujímavý, všetko bola len povinnosť a nič krásne som v tie dni nevidela a necítila. Dokonca ani úsmev môjho malého synka. Tá tvár v okne busu ma však zarazila a ja som si povedala, že takto to ďalej nejde. Prišla som domov a doslova som sa donútila si vytýčiť nejakú vec z ktorej sa budem nasledujúci deň tešiť. Postupne som sa začala opäť usmievať a môj život začínal byť opäť farebný.
Prečo sa však tento článok volá „Úsmev ako zbraň?“ Pracujem s ľuďmi a prevažná väčšina z nich sa neusmieva, dokonca sú to bručouni. Ale vždy ma hreje pri srdci, keď príde zamračený človek s úmyslom vyventilovať na mne svoj hnev a keď sa napriek jeho útokom na neho usmievam, som pokojná a snažím sa mu poradiť, a on potom odchádza s úsmevom,a ja viem že ten deň bude pre neho úplne iný akým mal pôvodne byť. Milujem ľuďom rozdávať úsmev, je v tom ale aj kúsok sebectva , vždy keď sa mi podarí vyčarovať na niekoho tvári úsmev mám v sebe neskutočne krásny pocit. Takže môj úsmev v práci používam ako zbraň, ktorá odzbrojuje. Môžem vám povedať, že za tých pár mesiacov pozorujem, že armáda smutných ľudí sa zmenšuje, i keď tých smutných je ešte stále dosť. Pomôžte mi prosím a skúste sa usmievať a tak bojovať proti šedivosti tohto uponáhľaného života. Darujte sebe i druhým úsmev, ja sa budem všemožne snažiť rozdávať vám ho čo najviac 